V poslednom období sa často spomínajú výrazy potravinová sebestačnosť či bezpečnosť štátu. Definície týchto pojmov sú jasné, chýba nám právny záväzok štátu zabezpečovať jedno či druhé. Ústava nám totiž právo na jedlo negarantuje.
Možno je najvyšší čas to zmeniť.
Generálny tajomník OSN António Guterres predložil 9. júna politický dokument ako reakciu na COVID-19. Píše sa v ňom, že na to, aby sme nakŕmili 7,8 miliardy svetovej populácie, máme viac ako dostatok jedla. Avšak, celosvetovo hladuje 820 miliónov obyvateľov. Ak sa nepodniknú okamžité opatrenia, je čoraz jasnejšie, že hrozí celosvetová potravinová kríza, ktorá by mohla mať dlhodobý vplyv na stovky miliónov detí a dospelých. V dôsledku krízy spôsobenej COVID-19 môže asi 49 miliónov ľudí upadnúť tento rok do extrémnej chudoby. Preto sa politický dokument OSN zameriava na tri hlavné oblasti, v ktorých by mali štáty vyvíjať aktivity: 1. Krajiny by mali zvýšiť podporu pre spracovanie potravín a deklarovať výrobu potravín ako základnú službu pre obyvateľov; 2. Krajiny by mali zabezpečiť svojim obyvateľom prístup k bezpečným a výživným potravinám; 3. Nemenej dôležité je investovať do budúcnosti vytvorením zdravších a udržateľnejších potravinových systémov.
Pokiaľ ste zostali v úžase, že v 21. storočí nemáme ústavou garantované právo na jedlo (a už vôbec nie právo na dostupné a výživné jedlo, resp. potraviny), je potrebné povedať, že ukotvenie tohto práva v základných listinách štátu je skôr výnimka a mnoho krajín sveta sa bráni uznať hospodárske, sociálne a kultúrne práva ako práva vymožiteľné na súde.
Právo na výživu však môžeme nájsť v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Tento pakt je medzinárodným dohovorom, ktorý bol schválený Valným zhromaždením OSN v roku 1966 a pre Československo nadobudol účinnosť 23. marca 1976. V Článku 11 paktu je ustanovené, že štáty, ktoré sú zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu (v anglickom origináli including adequate food), šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok.
V Ústave Slovenskej republiky sú hospodárske, sociálne a kultúre práva ustanovené v piatom oddieli druhej hlavy. Právo na výživu, alebo dostupnosť potravín v ňom nenájdeme. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“ a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“ teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať[1].
Poďme si to teda ukázať v praxi. Článok 44 Ústavy Slovenskej republiky nám garantuje právo na priaznivé životné prostredie, podrobnosti má ustanoviť zákon (toto právo nespadá pod hospodárske, kultúrne a sociálne práva, ale vzťahujú sa naň rovnako ustanovenia článku 51 ods. 1 ústavy). Zákon o odpadoch potom definuje triedený zber a stanovuje jeho rámec. Na vykonanie zákona vydáva Ministerstvo životného prostredia SR vyhlášku. V rámci triedeného zberu je momentálne v medzirezortnom pripomienkovom konaní novela tejto vyhlášky, ktorá mimo iného zavádza pojem „primeranej donáškovej vzdialenosti“ v rozsahu 150 metrov bydliska poplatníka v individuálnej bytovej zástavbe. Malo by to znamenať, že každý občan by mal mať v dosahu 150 metrov od svojho bydliska kontajnery na triedený zber.
Pokiaľ bude tento návrh ministerstvom presadený (vyhlášky sa neschvaľujú v parlamente) dostaneme sa do paradoxnej situácie, kedy síce občan bude mať v rámci krátkej vzdialenosti nádobu na odhodenie triedeného odpadu napríklad obalov z potravín, ale štát zákonom nerieši, či má občan v takejto vzdialenosti obchod, aby si mohol samotné potraviny zaobstarať. Jedlo je pritom základným predpokladom nášho prežitia. Dostupnosť výživného jedla je nevyhnutnosťou pre správny vývoj detí, zabezpečenie nášho celkového zdravia, ale aj dĺžky dožitia. Na dedinách tak zanikajú obchody, pretože sú nerentabilné a mnohí obyvatelia (najmä starší ľudia) sú pri zabezpečení potravín odkázaní na pomoc iných. Rovnako je mnoho rodín, ktoré si vzhľadom na nepriaznivú ekonomickú situáciu nemôžu dovoliť pre seba a svoje deti výživné jedlo. Ústava garantuje právo na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenia základných životných podmienok, len občanom v hmotnej núdzi.
Absencia základného práva na dostupné a výživné jedlo či potravinu je možno je práve ten dôvod, prečo sa stále točíme v bludnom kruhu diskusií, či je vôbec potrebné zabezpečiť potravinovú sebestačnosť či bezpečnosť na Slovensku a či nám (resp. Európskej únií) nestačí dôsledne bazírovať na dodržiavaní princípu voľného pohybu tovaru. Preto aj chápem ťažkú pozíciu ministrov pôdohospodárstva pri vyjednávaní väčšieho balíka financií zo štátneho rozpočtu pre agrosektor. Len ťažko môže argumentovať ministrovi zdravotníctva, ktorý je povinný zabezpečiť občanom tohto štátu ústavou garantované právo na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť, či ministrovi školstva, ktorý musí zabezpečiť ústavou garantované právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách.
Poďme sa teraz pozrieť na situáciu v Európskej únii. Charta základných práv Európskej únie, ktorá sa stala v EÚ záväznou Lisabonskou zmluvou v roku 2009, právo na dostupné a výživné jedlo takisto neupravuje. V rámci ochrany vnútorného trhu nám môže únia garantovať zabezpečenie voľného pohybu tovaru, v základných dokumentoch však nemáme zabezpečenú garanciu, že štáty s prebytkom potravín nám v čase núdze tieto potraviny poskytnú.
Európska únia vynakladá skoro 40% svojho rozpočtu na poľnohospodárstvo. Zároveň je pritom svetovým lídrom v zahraničnom obchode s potravinami. Paradoxom však je, že medzi základnými cieľmi Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ ustanovenými v článku 39 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nie je explicitne zakotvené zabezpečenie dostupnosti výživných potravín pre skoro 500 miliónov občanov Európskej únie. Ciele hovoria len o zabezpečení primeranej životnej úrovne poľnohospodárov, a nejasne môžeme toto právo vidieť v cieli týkajúcom sa zabezpečenia riadneho zásobovania. Európska komisia však predstavila 20. mája stratégiu Z farmy na stôl, v ktorej si vytýčila ciele mimo iného zaručiť potravinovú bezpečnosť, výživu a zdravie – zabezpečiť, aby každý mal prístup k dostatočnému množstvu výživných a udržateľných potravín.
Na zabezpečenie tohto cieľa, ale aj základným predpokladom jeho vymožiteľnosti, je zakotvenie a garancia práva na dostupné a výživné jedlo nielen v Ústave Slovenskej republiky, ale aj základných zmluvách Európskej únie. Táto problematika si však vyžaduje čas a priestor na dostatočnú diskusiu vrátane všetkých dôsledkov, ktoré uzákonenie tohto základného práva prinesie. Jej závery nám však poskytnú jasný smer na vyriešenie mnohých problémov, s ktorými sa v rámci celej potravinovej vertikály nevieme už dávno vysporiadať.
[1] Prehľad vybraných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL/07/2015, sp. zn. PL ÚS 8/2014
